Autor referátu: fetamin
Globalizácia sa pozitívne odráža v niektorých odvetviach ľudského konania, napríklad
v medicíne, vo vede, informatike atď. Pri globalizácii vzniká anonymita, strácajú
sa hranice (v dobrom i v zlom), stierajú sa hranice medzi inštitúciami na trhu,
v produktoch. Globalizácia sa stáva najväčšou hrozbou, ale i šancou. Zmätený názor
na globalizáciu je spôsobený aj tým, že objektívne a komplexne nie je tento fenomén
interpretovaný. Výklady sa pohybujú skôr v emocionálne vyhranených polohách.
Nadnárodné spoločnosti dnes ovládajú obchodovanie vo svete. (Podľa Svetovej banky
je v rukách týchto spoločností až 70 % medzinárodného obchodovania.) Už v roku
1990 ovládalo 500 nadnárodných spoločností dve tretiny obchodovania vo svete a
viac ako 40 % tohto obchodovania sa uskutočnilo medzi týmito spoločnosťami.
Nadnárodné korporácie môžu veľmi rýchlo presunúť tisíce pracovných miest do iných
krajín. Dlhodobé presuny trhov nezostávajú bez následkov. Pri globalizácii dochádza
k zmenám v štruktúre zamestnanosti. Globalizačné trendy vytlačujú nekvalifikovanú,
resp. nevhodne kvalifikovanú pracovnú silu z pracovnej činnosti, zvýšenie ekonomickej
neistoty vedie tiež k diferenciácii pracovníkov na „jadro“ a „perifériu“, k čiastočným
úväzkom, dočasným pracovným zmluvám, atď. Prudko narastá podiel krátkodobej zamestnanosti
(bez sociálnej ochrany) a čierna práca. Prístup k platenej práci sa stane výsadou
len tých najkvalifikovanejších a najschopnejších. Sociológ Ralph Dahrendorf hovorí
o dvojtretinovej spoločnosti, v ktorej jedna tretina produktívnej populácie sa
stáva druhoradými občanmi bez práce, bez politickej a sociálnej participácie,
s tendenciami k asociálnym činnostiam, atď.
Na trhu práce pod vplyvom globalizácie dochádza často k trvalejšiemu odlúčeniu
niektorých kategórií produktívnej populácie od pracovných pozícií, ktoré poskytujú
istotu zamestnania, dostatočnú úroveň a stabilitu príjmov a prijateľný sociálny
status. Vylúčená časť spoločnosti si postupne hľadá alternatívne spôsoby svojho
vzťahu k spoločnosti. Používa sa pojem „underclass“, ktorý je spájaný s neúčasťou
na trhu práce, so závislosťou od sociálnych dávok a so špecifickou subkultúrou.
Stále viac sa začína diskutovať o „konci práce“. Tieto analýzy predikujú koniec
klasického zamestnaneckého pomeru, vznik nových foriem organizácie práce a podnikov,
ktoré upúšťajú od logiky stáleho zamestnania. Nezmizne práca, ale stále zamestnanie.
Práca nebude realizovaná zamestnancami s dlhodobými pracovnými zmluvami. Obmedzí
sa i štrukturálna neohybnosť odmeňovania. Časť odmien sa prispôsobí konjunkturálnym
podmienkam.
Na druhej strane si musíme uvedomiť existujúce riziká vyplývajúce z geografickej
koncentrácie priemyselného kapitálu a potenciálnych užívateľov vysoko kvalifikovanej
pracovnej sily. Existuje tu reálne nebezpečenstvo, že prežijú len tie podniky,
ktoré sú spojené so zahraničným kapitálom, vrátane s nimi kooperujúcich podnikov,
alebo podniky s jednoduchou výrobou, obsahujúce nízku pridanú hodnotu. Dosahy
na sociálnu situáciu by potom boli veľmi výrazné.
Dlhodobé udržovanie lacnej pracovnej sily nielen bráni nevyhnutným modernizačným
a reštrukturalizačným procesom v mikrosfére, ale pri našich integračných snahách
môže lacná pracovná sila nových krajín významne deformovať globálny trh práce.
Budúci vývoj si vynúti jasnejšie a realistickejšie rozlíšenie medzi tými systémami,
ktoré vychádzajú z poistenia (a teda z financovania individuálnych príspevkov),
a systémami vychádzajúcimi zo solidarity (teda z rozpočtových dávok). Vzrastajúci
rozdiel medzi zamestnaním a prácou, vývoj diferencovanej pracovnej kariéry a znásobenie
počtu podnikov, v ktorých zamestnanci budú pracovať v priebehu svojej pracovnej
dráhy, povedie rastúci počet osôb k voľbe individualizovanej správy svojich rizík
(diverzifikácia penzijných fondov, atď.).
Jeden z ústredných problémov globálnej hospodárskej politiky v tomto období musí
spočívať v odpovedi na otázku, ako skĺbiť rast, konkurenčnú schopnosť s vysokou
zamestnanosťou a bojom proti chudobe. Inštitucionálne zvládnutie problému chudoby
sa tak stáva problémom bohatých, ktorým ide o to, ako rozdeliť časť prebytku a
pritom nezmeniť pravidlá jeho akumulácie a ochrany majetku. Jedno z budúcich riešení
bude spočívať i v reforme vzdelávacích systémov, tvorbe podmienok na efektívnu
mobilitu pracovnej sily a vo zväčšovaní flexibility trhu práce pri zabezpečení
primeranej sociálnej ochrany.