Zvuk môžeme vnímať len za určitých podmienok. Určite sa zhodneme,
že musí existovať: zdroj zvuku, prostredie, ktorým sa šíri a zdravý sluch. Zjednodušene
je zvuk kmitanie akejkoľvek hmoty. Hmotou (látkou) môže byt vzduch , voda, drevo,
alebo ktorýkoľvek iný materiál. Prostredie, ktorým sa šíri zvukový rozruch od
chvejúceho sa telesa k nášmu uchu, je najčastejšie vzduch. Faktom je, že jediné
prostredie, ktorým sa zvuk nemôže šíriť, je vákuum.
Šírenie zvukového rozruchu prostredím:
Ak chceme byť v našej definícii presnejší, treba dodať, že kmity, ktoré vytvárajú
zvuk, nie sú výsledkom pohybu celého objemu "tam a späť". Ak by to platilo, celá
atmosféra by sa musela hýbať zakaždým, keď sa vytvorí sebemenší zvuk! Namiesto
toho, sa kmity objavujú medzi jednotlivými molekulami látky a šíria sa v látke
vo forme zvukových vĺn. Zvukové vlny sa šíria látkou tak, že každá molekula vráža
do vedľajšej a vracia sa do pôvodnej polohy. V dôsledku toho sa v látke striedajú
oblasti, v ktorých je hmota hustejšia, nazývané zhluky, s oblasťami, kde je hmota
redšia, nazývané zriedenia.
Napríklad: ak oceľový prúžok alebo tenkú drevenú doštičku upevníme na jednom konci
a druhý koniec vychýlime, doštička sa rozkmitá a počujeme zvuk. Pri chvení oceľového
prúžku sa predáva časť jeho pohybovej energie molekulám plynov vzduchu. Zatiaľ
čo v istom okamihu sú molekuly plynov po jednej strane prúžku viacej k sebe stlačované,
sú na opačnej strane viacej od seba oddiaľované. V nasledujúcich okamihoch nastáva
jav opačný. Týmto, pravidelne sa opakujúcim dejom, sa prenáša energia postupne
aj na vzdialenejšie molekuly plynov. Vzduchom sa šíri všetkými smermi od chvejúceho
sa prúžku rozruch, v ktorom prebieha striedavo pravidelné zhustenie a zriedenie
molekúl vzduchu. Podobne počujeme zvuk rozkmitanej struny upevnenej na oboch koncoch
alebo zvuk ladičky, ktorú sme rozkmitali úderom kladivka.
Fyzikálnou príčinou vzniku zvuku je chvejúce sa teleso.
Ak je kmitanie zdroja zvuku pravidelné, vnímame tón, t.j. hudobný zvuk. Ak zvuk
vzniká nepravidelným chvením telesa, vnímame ho ako hluk, napr. vŕzanie, šramot,
hukot a praskot.
Pre zjednodušenie fyzikálnych úvah sa zvukové vlny sa často znázorňujú pomocou
tzv. vlnových funkcií.