Amplitúda zvuku je reprezentovaná výškou vlnovej funkcie. Keď
uvažujeme hlasný zvuk, vlna je vysoká a amplitúda veľká. Naopak, menšia amplitúda
reprezentuje tichší zvuk.
Hlasitosť zvuku popisujeme fyzikálnou veličinou intenzita zvuku. Vedeckou jednotkou
intenzity zvuku v logaritmickej mierke je bel, značka B. V praxi sa používa 10-krát
menšia jednotka - decibel (dB).
Rozsah intenzít zvuku, ktoré môžeme vnímať sluchom, je veľký. Najtichšiemu zvuku,
ktorý ľudské ucho zaregistruje je priradená intenzita 0 dB. Táto hodnota sa nazýva
aj prah počuteľnosti. Zvuku, ktorý môže poškodiť naše ucho, tzv. prah bolesti,
odpovedá intenzita 120 dB. Ľudská reč má približne 60 decibelov.
Hlasitosť vnímaného zvuku závisí na tom, ako silne bolo rozochvené teleso, ktoré
je zdrojom zvukového rozruchu. Ak buchneme kladivkom slabo na ladičku, počujeme
iba slabý, málo hlasný tón. Ak buchneme kladivkom za ináč rovnakých okolností
silnejšie, počujeme podstatne hlasnejší tón.
Zvuk vnímame tiež ako viacej alebo menej hlasný podľa vzdialenosti zdroja zvuku
od našeho ucha a podľa prostredia, ktorým sa zvukový rozruch k našemu uchu šíri.
Hlasitosť vnímaného zvuku závisí taktiež na našom sluchovom ústrojenstve, ktoré
nie je rovnako citlivé na všetky frekvencie tónov zachytiteľných sluchom. Ľudské
ucho je najcitlivejšie na tóny o frekvenciách od 2-4 kHz.